1. diel - Výnimky v Pythone
V tomto kurze Pythonu sa budeme venovať práci so súbormi. Než však začneme zapisovať a čítať, mali by sme vyriešiť, ako ošetriť chybové stavy programu, ktorých pri práci so súbormi bude veľa.
V našom programe môže často dôjsť k chybe. Tým nemyslím chybe z dôvodu, že bol program funkčne zle napísaný, takýmto chybám sa môžeme vyvarovať. Všeobecne ide najmä o chyby, ktoré zapríčinili tzv. vstupno/výstupné operácie. V anglickej literatúre sa hovorí o input/output alebo skrátene o IO. Ide napr. o vstup používateľa z konzoly, zo súboru, výstup do súboru, na tlačiareň a podobne. V zásade platí, že tu figuruje používateľ, ktorý nám môže zadať nezmyselný vstup, neexistujúci alebo nevalidný súbor, odpojiť tlačiareň a podobne. My však nenecháme program spadnúť s chybou, naopak budeme zraniteľné miesta v programe ošetrovať a na danú skutočnosť používateľa upozorníme.
Aktívne ošetrenie chýb
Prvú možnosť ošetrenia chýb nazývame ako aktívna. V programe zmapujeme
všetky zraniteľné miesta a ošetríme ich podmienkami. Ako učebnicový
príklad sa spravidla používa delenie nulou. Predstavme si program, ktorý
používa triedu Mathematics, ktorá má metódu
divide(). Trieda by mohla vyzerať napr. takto:
class Mathematics(): def divide(self, a, b): return a / b
Teraz triedu použijeme takýmto spôsobom:
print("Enter the dividend and the divisor to calculate the result:") a = int(input()) b = int(input()) print(Mathematics().divide(a, b))
Ak teraz programu používateľ zadá čísla 12 a
0, program spadne s chybou, pretože nulou nemožno deliť.
Aktívne chybu ošetríme jednoduchou podmienkou v programe:
print("Enter the dividend and the divisor to calculate the result:") a = int(input()) b = int(input()) if b != 0: print(Mathematics().divide(a, b)) else: print("You cannot divide by zero.")
Teraz si musíme pri každom použití metódy teda strážiť, či do druhého parametra nevkladáme nulu. Predstavte si, že by metóda brala 10 parametrov a používali sme ju v programe niekoľkokrát. Určite by bolo veľmi zložité ošetrovať všetky použitia tejto metódy.
Riešením by mohlo byť vložiť kontrolu priamo do metódy. Máme tu však
nový problém: Akú hodnotu vrátime, keď bude 2. parameter nulový?
Potrebujeme hodnotu, z ktorej spoznáme, že výpočet neprebehol správne. To
je však problém, keď zvolíme napr. nulu, nepoznáme, či napr. 0/12 je
chybný výpočet alebo nie. Nevieme, či 0 znamená výsledok
alebo chybu. Ani zápornými číslami si nepomôžeme. Parsovanie hodnôt je 2.
klasický príklad zraniteľného vstupu od používateľa. Ďalšie sú
súborové operácie, kde súbor nemusí existovať, nemusíme naň mať práva,
môže sa s ním práve pracovať a podobne.
Pasívne ošetrenie chýb
Najmä, keď je operácia zložitejšia a bolo by príliš náročné
ošetrovať všetky možné chybové stavy, nastupujú
výnimky, tzv. pasívne ošetrenie chýb. Nás totiž
vôbec nemusí zaujímať vnútorná logika v metóde, ktorú voláme. Pokúsime
sa nebezpečnú časť kódu spustiť v "chránenom režime". Tento
režim je nepatrne pomalší a líši sa tým, že ak dôjde k chybe, máme
možnosť ju odchytiť a zabrániť pádu programu. O chybe tu hovoríme ako o
výnimke. Využívame na to tzv.
try-except bloky:
try: pass except: pass
Do bloku try umiestnime nebezpečnú časť
kódu. Ak nastane v bloku try chyba, jeho vykonávanie sa
preruší a program prejde do bloku except. Ak všetko prebehne v
poriadku, try sa vykoná celý a except sa preskočí.
Vyskúšajme si situáciu na našom predchádzajúcom príklade:
try: print(Mathematics().divide(a, b)) except: print("An error occurred while dividing.")
Kód je jednoduchší v tom, že nemusíme ošetrovať všetky zraniteľné
miesta a premýšľať, čo všetko by sa mohlo pokaziť. Nebezpečný kód iba
obalíme blokom try a všetky chyby sa zachytia v
except. Samozrejme do bloku try-except
umiestnime len to nevyhnutné, nie celý program 
Teraz teda už vieme, ako ošetriť situácie, keď používateľ zadáva nejaký vstup, ktorý by mohol vyvolať chybu. Nemusí ísť len o súborové operácie, výnimky majú veľmi širokú oblasť použitia. Dokážeme náš program napísať tak, aby sa nedal používateľom jednoducho zhodiť.
Použitie výnimiek pri práci so súbormi
Ako už bolo povedané, súborové operácie môžu vyvolať mnoho výnimiek,
preto sa súbory vždy pracujeme v bloku
try-except. Existuje aj niekoľko ďalších
konštrukcií, ktoré môžeme pri výnimkách využívať.
Blok finally
Do bloku try-except môžeme pridať ešte 3. blok
a to finally. Ten sa spustí vždy, či
už k výnimke došlo alebo nie. Predstavte si nasledujúcu metódu na
uloženie nastavení:
def saveSettings(): try: f = open("file.dat", "w") f.write("Some settings...") f.close() # we need to close the file handler except: print("An error has occurred while writting to the file.")
Metóda sa súbor pokúsi otvoriť a zapísať doň nejaké nastavenia.
Otvorený súbor musíme opäť uzavrieť. Pri chybe vypíše hlášku do
konzoly. Vypisovať chyby priamo v metóde je však škaredé, to napokon už
vieme, metódy a objekty by všeobecne mali vykonávať len logiku a
komunikáciu s používateľom obstaráva ten, kto ich volá. Vracajme teda
True/False podľa toho, či sa operácia podarila
alebo nie:
def saveSettings(): try: f = open("file.dat", "w") f.write("Some settings...") return True except: return False f.close()
Na prvý pohľad to vyzerá, že sa súbor vždy uzavrie. Celý kód je však
v nejakej metóde, v ktorej voláme return. Ako vieme,
return ukončí metódu a nič za ním sa už nevykoná.
Súbor by tu vždy zostal otvorený a uzavretie by sa už nevykonalo.
Následkom by bolo, že by bol potom súbor neprístupný. Ak vložíme
zatvorenie súboru do bloku finally, vykoná sa vždy.
Python si pamätá, že blok try-except obsahoval
finally a zavolá finally blok aj po opustení bloku
except alebo try:
def saveSettings(): try: f = open("file.dat", "w") f.write("Some settings...") return True except: return False finally: f.close()
Blok except by bolo najlepšie úplne vynechať a nechať
metódu, aby výnimku pokojne vyvolala. Budeme počítať s tým, že sa s
výnimkou vysporiada ten, kto metódu zavolal, nie metóda sama. Je to tak
lepšie, ušetríme návratovú hodnotu metódy (ktorú je potom možné
použiť pre niečo iné) a kód sa nám zjednoduší:
def saveSettings(): try: f = open("file.dat", "w") f.write("Some settings...") finally: f.close()
Súbor sa v kóde vyššie vždy zavrie, a to aj keď sa pri zápise niečo nepodarí, možno dôjde miesto na médiu. Metódu by sme teraz volali takto:
try: saveSettings() except: print("Unable to save settings.")
Teraz si ukážeme, ako celú situáciu ešte viac zjednodušiť. Použijeme
konštrukciu with.
Konštrukcia with
Python umožňuje značne zjednodušiť prácu s inštanciami tried na
čítanie a zápis do súborov alebo všeobecne tried, ktoré potrebujú
vykonávať akékoľvek upratovacie práce. Vyššie uvedený blok môžeme
zapísať pomocou notácie with, ktorá nahrádza
bloky try a finally. Obrovskou výhodou je,
že blok finally Python vygeneruje sám a sám zaistí, aby daná
inštancia súbor uzavrela. Metóda saveSettings() by teda vyzerala
s pomocou with takto:
def saveSettings(): with open("file.dat", "w") as f: f.write(object)
Vidíme, že sa kód extrémne zjednodušil, aj keď robí v podstate to
isté. Pri volaní metódy opäť použijeme blok
try–except.
Nezabudnite, že with nahrádza iba
try-finally, nie except!.
Metódu, v ktorej sa používa with, musíme rovnako volať v bloku
try-except.
Teraz sme dospeli presne tam, kam som chcel. Na všetky manipulácie so
súbormi totiž budeme v nasledujúcich lekciách používať konštrukciu
with. Kód bude jednoduchší a nikdy sa nám nestane, že by sme
súbor zabudli zavrieť.
K výnimkám sa ešte raz vrátime, ukážeme si, ako odchytávať len
niektoré typy výnimiek, ktoré hotové triedy výnimiek môžeme v našich
programoch používať a tiež ako vytvoriť výnimku vlastnú. Teraz som však
chcel vysvetliť len potrebné minimum pre prácu so súbormi a nie vám
zbytočne pliesť hlavu zložitými konštrukciami 
V nasledujúcej lekcii, Úvod do práce so súbormi v Pythone, sa pozrieme, ako to funguje s právami na zápis do súborov v systéme Windows a vyskúšame si niekoľko prvých súborových operácií.
