Stredná priemyselná škola elektrotechnická v Jačmenné - spoveď študenta

Občas mi píšu študenti základných škôl v súvislosti s mojou programátorskú činnosťou a tvorbou. Pýtajú sa, akú študujem strednú školu a akú strednú školu by som im odporučil. Občas padlo slovo aj na strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Jačmenné. Pre "jačmenné" som sa rozhodol ešte ako naivný mladučký študent plný ideálov, kedy som nemal ani najmenšie tušenie o tom, čo ma za tými múrmi čaká a čo je vôbec možné. Štúdium na tejto škole som po roku a pol ukončil a trvalo mi dlho, než som sa z oných zažitých praktík spamätal.

Cítim takmer ako povinnosť varovať týmto článkom mladé a zapálených ľudí, ktorí niečo vedia a majú svoj cieľ, aby nedošlo k totálnej deštrukcii ich hodnôt, ako sa to stalo ma. Podľa môjho názoru by sa mal úspešný človek, ktorý má nejaké ambície tejto škole vyhnú veľkým oblúkom.

Ale najskôr všetko od začiatku ...

Na základnej škole som sa ako každý chlapec rozhodoval, kam pôjdem študovať ďalej. Keďže som mal pokročilé skúsenosti s programovaním a elektronikou, rozhodol som sa pre strednú priemyselnú školu v Panskej a ako druhú voľbu som zvolil školu rovnakého zamerania v Jačmenné, čo sa neskôr ukázalo ako najväčšia chyba môjho života. Z Panskej mi odpovedali, že zrušili prijímacie skúšky a berú len na prospech, ktorý je u mňa nedostačujúce. Bolo to trochu nefér, pretože som bol z matematickej triedy, kde bolo učenie o poznanie ťažšie. Stavil som teda na jačmenné, kde som pri prijímacie skúšky z matematiky bez problému všetko spočítal aj so skúškami. Domnievam sa, že som ju urobil na 100%, každopádne som bol prijatý na štúdium. Vzhľadom k tomu, čo bolo zo školy vidieť na dni otvorených dverí, napr. Programovanie mikrokontrolérov Motorola, mi pripadalo, že som zvolil správne. To som ešte netušil, že keď sa na toto zariadenie opýtam svojho učiteľa, doslova sa mi vysmeje do tváre a odpovie, že tieto veci vyťahujú zo skrine len na dni otvorených dverí a inak sa s nimi nepracuje. Zatvára sa opona ...

Hneď po nástupe nám hovorili: "Učiť sa, učiť sa." Zo začiatku som bol ambiciózny a snažil sa prospievať čo najlepšie, mal som energiu a optimizmus, v prvom polroku som mal jedny z najlepších známok z triedy (len jednu trojku z dejepisu). Začínal som sa však stretávať s vecami, ktoré mi pripadali zvláštne, ale myslel som, že je to na strednej škole normálne. Teraz už viem, že to tak úplne normálne nebolo. Ako prvý by som rád opísal prostredia.

Trieda bola špinavá, po starých parketách sa váľali chuchvalce prachu, v oknách boli mreže. Na stenách viseli obrazy, ktoré mi pripomínali proletářky obrábajúcich poľa vo vidieckej krajine. Sedel som vedľa akéhosi prvorepublikového komína (taká dvierka v stene), z ktorého systematicky vypadávali sadze. Mňa som večne špinavé oblečenie a batoh.

Ako prebiehalo vyučovanie? Začnem hneď z ostra. Raz k nám prišiel akýsi profesor na suplovanie, mal modrý plášť a barle. Vzhľadom na to, že priemerný vek učiteľov na SPŠE Jačmenné je veľmi, veľmi vysoký, to ešte nie je nič divné (škola tiež vybudovala nové blokovací výťahy len pre personál, domnievam sa, že to bolo kvôli problémom profesorov sa schody). Najskôr niečo zapisoval do triednej knihy a nikto mu nevenoval pozornosť. Keď však spustil, všetkým nám spadla sánka a nastalo hrobové ticho. Doteraz si pamätám jeho slová, citujem, opakujem - citujem, čo nám predniesol profesor štátne stredné školy:

"Dúfam, že ste si uvedomili, že ste v pekný prdeli" (všetci pozdvihli hlavu), "Vy chlapci! Vy ste jediný čistý slaboproudaři!" "Tieto odbory ... Čo ja to tu stretávam na chodbách to svinstvo. To ty Curaco čo sem teraz našli z tých počítačov, sa na to nemôžem pozerať na tie svine. Ale viete čo, voni to všetci neudělaj tú maturitu. To sa dy dohodnem, že ako teda by sme ich pár mali vyhodiť a lietajte. Najhoršie je to doučovanie. ja učím elektroniku. Taky ako Olina. a keď jej niekto prepadá, tak to je v prdeli, pretože potom by som ho musel učiť ja. a to mi eště chýbalo. Tak jej dy koupim fľašku no a čo myslíte? Vona mu dá štvorku. a že Olina vie nasávať! "

Chcel by som sa podeliť s tým, ako prebiehali jednotlivé predmety.

Začnem s dielňami - učiteľ na dielne hlásal teóriu: "Na jedničku to vie boh, na dvojku ja". Známky boli naozaj zaujímavé a naša práca spočívala v preberaní krabíc (bolo ich až po strop) s bordelu, ktorého sa potrebovali zbaviť sponzorské firmy a vypajováním súčiastok zo starých prístrojov. Z Pana profesora ťahal alkohol, často sa stávalo, že napríklad aj na hodinu niekam zmizol. Párkrát som ho zazrel v školskom pivnici s cigaretou a fľašou vodky (pozn. Nie je to tak dlho, čo sa ku mne dostala informácia, že bol vďaka svojmu alkoholizmu vyhodený). Tieto hodiny sa využívali aj na získanie lacnej pracovnej sily študentov k sťahovaniu školského nábytku. Jačmenná sa hrdo označuje za druhú najlepšiu elektrotechnickou školu v Prahe, lenže podľa môjho názoru je to práve preto, že sú v Prahe len dve, čo som si neskôr uvedomil.

Druhý profesor bol na dielne strojné. Stručne povedané, bol to starý dedko, ktorý nás buzeroval pri práci na sústruhu. V týchto hodinách sa škola premenila na podpriemerné učeliště. Časom sme na neho vyzreli tak, že sme z neho ťahali príbehy o jeho aerovce (pokiaľ nežijete dejepis, jedná sa o auto), to nám celé hodiny vykladal, ako sa ju naučil rozložiť a vybrať motor a prekonával časový rekord. My sme nemuseli "pracovať". Raz si spolužiak v dielňach odrezal prst. Všetci sa mu smiali a hovorili mu dlouhoprsťák. V tom čase mi to pripadalo normálne. V triede boli až na pár výnimiek len idioti. Sám triedny profesor, ktorého meno zámerne neuvádzam, po mojom opustení školy oznámil rodičom, že väčšina ľudí patrí na učeliště a že mu pripadá zvláštne, ako sa sem dostali.

O hodinách technického kreslenia po triede lietali desiaty a lastovičky, nikto výklad nepočúval. Profesor má môj najvyšší obdiv, že sedel v rohu na stoličke a sám pre seba si vykladal. Naučil sa žiť s režimom. (Pozn. Vo vedľajšej triede vzniklo akési Reality-show video, kde študenti natočili, čo sa pri výučbe deje, pretože by im to asi inak nikto neveril. Nechcem sa dostať do problémov a tak ho tu nebudem zverejňovať ani uvádzať, aké scény obsahovalo. )

Profesorka na slovenský jazyk sa v škole objavovala zriedka a bola pravdepodobne postihnutá nejakým mindrákom, ak nie psychickou poruchou. Napríklad si odišla na mesiac do kúpeľov (ďalej na plastiku tváre - naozaj nekecám alebo niekam na liečenie) a keď sa vrátila, vyhlásila: "Bože, toto je hrozná trieda, vy ste tak pozadu, ako je to možný ?! Tu sem vám namnožili látku, tak si ju skopírujte ". Potom na prvej lavici hodila ako psom silný štós papierov, nech si ich teda ako sami namnožíte a naučíme sa ich. Na otázku prečo nám je neokopíruje keď chýbala ona odpovedala, že na to nemá čas a je to náš problém. Bolo to písané na stroji, ktorý vynechával písmená, a poskladané z akýchsi vystrihnuých letáčikov, ktoré boli tak nakrivo, že občas nešlo napríklad pol stránky prečítať (pozn. Na súčasnej škole sa mi nikdy nestalo, že by s nami niekto takto zaobchádzal). Obľubou tejto profesorky boli vyčerpávajúce diktáty, ktoré diktovala tak rýchlo, že je väčšina ľudí nestíhala ani písať, nieto riešiť gramatiku. Raz som dostal päťku za to, že som nezmazal tabuľu, bolo na ňu vidieť, že ju to robí radosť.

Na školských počítačoch bol nainštalovaný sieťový manažér Novell, ktorý bol nesprávne nastavený neschopnými AJTAK a nezabezpečený. Skúsil som poslať správu celej sieti. Začalo sa ozývať pípanie správ najskôr v miestnosti, potom bolo za múrmi počuť, ako vlna prechádza celou školou. Po chvíli sa veroniky dvere a prirútil sa profesor. Zareval moje meno. Ozval som sa a on spustil, čo si to dovoľujem. Ja aj môj profesor sme sa pýtali, ako to má nastavené. Odpovedal mi: "Čo máš tie ruky vo vreckách vole, si tam ako honíš to svoje malý péro alebo čo?" a potom praskol dverami. "- Tiež nie je úplne normálna reakcia stredoškolského profesora. Výpočtová technika bola jediným predmetom, ktorý ma bavil. Profesorka mi raz povedala, že ma už nemá čo naučiť.

Elektrotechnika bola veľmi zaujímavá hodina podaná človekom bez nálady a s večne rovnakým výrazom (prekvapivo šesťdesiatnik). Látku v podstate neučil a až pri skúšaní sa zistilo, čo sa učíme. Niekoľko ľudí muselo dostať päťku, aby sme si zapísali jeho otázky a naučili sa ich.

Hovorí sa o mŕtvych len v dobrom, ale s takým bezcharakterným človekom, ako bola táto družka profesorka, som sa nikdy predtým v živote nestretol. Bola to beštie, přiživující sa na strachu a úzkosti. Ako zbraň používala známkovanie a po niekoľkých týždňoch jej systematického psychického terorizovanie by bolo v triede počuť upadnúť na zem špendlík. Chodili sme na záchod pred hodinou, aby sme pri nej náhodou nemuseli. Každá hodina začínala skúšaním, atmosféra mi pripomínala, ako to asi vyzerá v sibírskom gulagu. Mala všetko premyslené a vo vyšších ročníkoch svoj prístup postupne menila, aby sa nakoniec zdalo, že nás šikanovala pre náš prospech a ako to teraz pekne vieme. Je smutné, že niektorí ľudia sa od nej naozaj nechali zmanipulovať a po maturite ju vyhlasovali za najlepšieho pedagóga. Z ich hodín si pamätám len to, že mala veľa mačiek a ako malá spadla na chrbát. Jo a taky, že nemáme fajčiť, neustále sa vychvaľovala, ako prestala. Zomrela na Alzhaimerovou chorobu, proti ktorej sú fajčiari imúnne, aká irónia. To mi pripomína, že v tejto dobe došlo hlavne vďaka stresu k vzniku mojej nikotínovej závislosti, s ktorou doteraz bojujem.

V podobných inštitúciách býva zvykom na oko založiť nejaký výbor, ktorý má za úlohu starať sa o kolektívne blaho všetkých. Priemyselná škola v Jačmenné nebola výnimkou. Dvaja študenti každej triedy boli občas zvolaní na žiacku radu, kde sa preberali naše problémy (zámerne píšem preberali, nie riešili). Jedným z problémov boli chýbajúce skrinky na veci a oblečenie. Na chodbe bolo síce skriniek požehnane, ale tie sa z nejakého mne neznámeho dôvodu nesmeli používať a kedykoľvek si do nich niekto dovolil dať veci (aby nemusel denne ťahať telocvik, montérky a ťažké knihy), bol mu vylomené zámok a veci vysypané na podlahu. Pán riaditeľ nám s úsmevom na perách povedal toto: "Viete, ja mám taký projekt, že na školskom dvore Vybudujte šatne. Ale to vy už tu asi nebudete."

Musím dodať, že nám toto povedal v prvom ročníku - celkom sila. Pán riaditeľ podľa môjho pohľadu na vec šíril ako vodcu ilúziu, že je všetko v poriadku a nič nie je potrebné meniť. Vždy na obede niekoho predbehla sekretárka, nabrala mäsko do kastrólika, nasadila plastikový úsmev, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani Britney Spears, a namierila s táckou do riaditeľne, aby ho vodcovia mohla naservírovať priamo pod nos.

Ako priemyselná škola sme mali možnosť dochádzať na rôzne akcie a výstavy. O tých nás ale bohužiaľ väčšinou nikto neinformovať alebo informoval neskoro. Zaujímavé tiež bolo, že sme raz potrebovali pre niečo dôjsť na pôdu (kde je požiarne schodisko) a ani jeden z niekoľkých poverených netušil, kde je kľúč. Nedaj bože, aby v tejto budove niekedy vypukol požiar.

Ako už som sa zmienil, tejto škole sa podarilo úplne rozložiť moju osobnosť, všetky ideály a životné hodnoty. Po roku a pol som štúdium zdeptaný a rozložený ukončil a prihlásil sa na všeobecné gymnázium. Nanešťastie som niekde stratil vysvedčenia a musel som teda do budovy ešte naposledy zájsť pre výpis známok, aby som mohol byť na novú školu prijatý. V sekretariátu sedel dědek (nečakane) a pomaly prepisoval známky zo zašlého zošita do Excelu. Poprosil som ho, či by mi mohol vytlačiť známky. Odpovedal mi pretiahnutým arogantným hlasom: "Pozrite sa, ja teraz na vás nemám čáááááás." To ma rozzúrilo a spustil som, že miestne režim nie je normálne, čo sa deje v triedach zaváňa šikanovaním a vrcholom všetkého je, že mi ani škola neumožní prestúpiť tým, že mi nevytlačí výpis známok. Dědek predniesol opäť pretiahnutú arogantný vetu, že na mňa nemá čas. Zvýšil som hlas a onedlho pribehol zástupca riaditeľa, ktorý mi známky vytlačil. Odišiel som a v septembri nastúpil na gymnázium.

Bolo to niečo úplne neuveriteľného! Po roku a pol, ktorý mi pripadal ako vo svrabu, a kedy som si začínal myslieť, že je to normálne a niečo nie je v poriadku so mnou. Teraz vidím, že to normálne nebolo. Prišiel som do farebne vymaľované triedy, k mladým zapáleným profesorom a priateľskému spoločnému kolektívu. Po niekoľkých dňoch v tomto prostredí začala má životné motivácia opäť pomaly stúpať a má kreativita sa vrátila.

Nedávno som na gymnáziu zmaturoval sa samými jednotkami. Nielen tento výsledok, ale tiež fakt, že som už ako mladučký študent vyhrával nemalé peňažné ceny v programátorských súťažiach, hovorí za to, že som inteligentný človek. Každý, kto si prejde tento web spozná, že mám niečo v hlave. Nehovorím to preto, aby som sa vyťahoval, ale preto, aby ste vedeli, že tento článok nepísal nejaký vôl. Že ho písal niekto, kto o sľubované učebné okruhy naozaj stál a komu sa ich nedostalo.

Je mi ľúto tých stratených rokov, je mi ľúto nervov a zdravie, ktoré mi nikto nevráti. Je mi ľúto všetkých, ktorí sa na túto školu ešte prihlási.

EDIT 29.10.2010

O Jačmenné sa vďaka môjmu článku začalo diskutovať a ďalšie veci vyplávajú na povrch.

Časť fóra na lide.cz