9. diel - Ako fotiť prírodu

V minulom diele, Úvod do fotenie krajiny , sme sa dozvedeli, akú fototechniku budeme potrebovať a akú zvoliť kompozíciu. Preto sa dnes nebudeme ničím zdržovať a rovno sa pustíme k technikám fotenie prírody.

Expozičný bracketing vs filtre

Expozičný bracketing je metóda, kedy danú scénu vyfotíme viackrát, ale zakaždým s inou expozíciou (neutrálny, preexponovaní, podexponovaní). Prečo by sme to robili? To pretože fotená scéna môže mať obrovský dynamický rozsah (obzvlášť pri východe alebo západe slnka), ktorý náš fotoaparát nemusí zvládnuť zaznamenať, a preto vyfotíme odlišne exponované fotky a následne ich vo fotografickom editore spojíme dohromady.

Ďalšie veľmi podobná technika bracketingu sa volá HDR - High Dynamic Range. Rozdiel medzi HDR a bracketing je ten, že u HDR sa pri úprave v editore cez seba prekrývajú celé fotografie, oproti tomu u bracketingu prekrývame jenom určitej časti - ako obloha, popredia atď. Preto fotografie zhotovené za pomocou bracketingu pôsobí prirodzene a vyvážene.

Filtre majú oproti bracketingu jednu výhodu - a tou je jednoduchosť. Nemusíme v počítači skladať fotografie dohromady, ale máme pred sebou hotovú fotku. Veľkou nevýhodou sú však odlesky, ktoré sa občas pri používaní filtrov objaví (čím viac filtra, tým väčšia šanca na odlesky), cena filtrov a možnosť farebného posunu a zhoršenie kvality fotografie pri lacných filtrov, je to pomerné jednoduché. Ak máme objektív za 20 000 Sk a dáme naň filter za 600 Sk, nemôžeme očakávať zlepšenie kvality fotografie.

Je už len na vás, ktorú z týchto metód si zvolíte. Ja osobne odporúčam skúsiť obe dve a na základe vašich skúseností sa rozhodnúť. Každá má svoje výhody a nevýhody, a preto každému sedí iná.

Panoramatické fotografie

Panoramatické čiže veľkoformátové fotografie sú pokročilejšie technikou fotenie krajinárskej fotografie. Oproti tzv. ,, Oneshotům "(fotografiám krajiny fotených na jednu snímku) majú obrovskú výhodu v širokom zábere a teda i kompozičné voľnosti. Fotku môžete akokoľvek orezávať, tvarovať a natáčať bez akejkoľvek straty kvality. Nevýhodou panorám môže byť väčšia veľkosť fotografie (jedno veľké panoráma zložené z veľkého počtu fotiek, môže mať až 1 GB) a zložitejšie post proces, ktorý bude náročnejšie na pamäť počítača. No a ako na také panorámu? Ako som už spomenul minule, budeme potrebovať statív, na ktorý položíme fotoaparát, ďalej môžeme využiť diaľkovú samospúšť pre 100% istotu, že si pri stláčanie spúšte nepohneme s fotoaparátom a nedôjde k rozmazaniu fotografie, no a prípadne nejaké filtre.

Postup:

Ak chceme zdôrazniť širokosť zábere, postavíme fotoaparát naširoko a vyfotíme cca 3 a viac fotiek. Vyfotíme jednu fotku a fotoaparát ľahko posunieme doľava / doprava (tak, aby na posunuté fotke bolo aspoň 60% minulej fotené časti) kým nebudeme mať vyfoteniu celú scénu. Vyfotené fotky následne v počítači spojíme do jednej a vytvoríme panoramatickú fotografiu.

Ak chceme týmto spôsobom fotiť krajinu, ale zároveň chceme, aby mala prirodzené proporcie, pootočíme fotoaparát o 90 °, bude teda naklonený vertikálne. Fotiť budeme rovnakým spôsobom, môže sa ale stať, že budeme potrebovať odfotiť ešte viac, než sa nám do scény vojde. Nevyfotíte teda len jednu radu fotografií, ale dve. Napr. vyfotíme jeden rad o 6 fotografiách a následne posunieme fotoaparát hore / dole a vyfotíme ďalších 6 fotografií rovnakým spôsobom. Všetky fotografie neskôr zložíme do seba a získame jednu veľkoformátovú fotografiu.

Siluety

Fotenie siluet je kapitola sama o sebe, preto len stručne načrtnem, čo to vlastne fotenie siluet je a ako sa robí. Siluety sú čierne tiene, u ktorých môžeme rozoznať o čo sa jedná iba podľa tvaru danej siluety. Na fotenie siluet presne nejde určiť, aké nastavenia fotoaparátu budeme potrebovať. Vždy sa musíme riadiť podľa svetelných podmienok - takže rozhodne odporúčam fotenie na manuál. Najlepšia doba pre toto fotenie je západ alebo východ slnka, kedy dosiahneme požadovaného efektu - kedy hlavný objekt bude čierny a pozadie bude farebné a svetlé. S fotením siluet úzko súvisí negatívne priestor, pretože na ňom je v podstate celej fotenie siluet založené.

Negatívny priestor

Kompozícia by sa dala rozdeliť na 2 priestory - pozitívne a negatívne. Pozitívne je tá časť fotografie, ktoré sa divákovo oko všimne ako prvé, a teda je hlavným bodom záujmu. Negatívne je všetko ostatné okolo pozitívneho priestoru. Negatívny priestor teda dáva vyniknúť hlavnému objektu a vytvára atmosféru, emócie a pocity. Skúste sa pri fotení zamerať viac na negatívny priestor a až potom na pozitívne, uvidíte, čo to prinesie do vašich fotografií.

Textúry

Nakoniec by som sa rád zmienil o prírodných textúrach, pretože niektoré, ako napríklad plát medu alebo žilky listu, sú veľmi pozoruhodné, ich fotenie je zábavné a v prírode sme nimi obklopení. Za textúru sa dá považovať takmer čokoľvek, čo má opakujúce sa vzor. Stačí sa len rozhliadnuť okolo nás. Kmeň stromu, skala, drevená podlaha a podobne. Ich fotenie nie je nijako zložité, stačí poznať tieto základné pravidlá:

• 1. Ak máme textúru, ktorá je rozmerná a v celej svojej veľkosti rovnaká, poodstoupíte a vyfotíme jej čo najväčší kus. Ak je malá a chceme odfotiť len malý kúsok, pôjdeme čo možno najbližšie.
• 2. Fotografie by mala byť rovná, na textúre hneď spoznáme, či nebol fotoaparát naklonený do strany.
• 3. Vneste do svojej textúry čo možno najviac prírodného svetla, ktoré textúru rozjasní.

To sú 3 základné pravidlá fotenie textúr. Pravidlá sú ale od toho, aby sa porušovali, tak sa nebojte vyskúšať niečo nové. Vydarené fotografie potom môžete neskôr skúsiť predať na fotobankách.

To je pre dnešné lekciu všetko. Tieto dva články o fotení prírody boli jednoduchým uvedením do fotenie krajiny. Fotenie krajiny je beh na dlho trať, preto sa nevzdávajte hneď po prvých nevydarených fotografiách, ale vytrvajte. Ony nádherné fotografie krajiny sa časom určite dostaví.